Ústavný zákon

Akú zmenu ústavy vlastne parlament odsúhlasil 16. mája? Stačí dôverovať tlačovkám politikov, že toto je nevyhnutná legislatíva pre ochranu Slovákov pred špekulantmi? Prečítajte si sami, je to len jedna strana. Pozmenené články 20 a 44 ústavy sú na konci. Doplnenia sú vyznačené, preškrtnuté sú tie slová, ktoré boli odstránené.

Prvá vec, ktorú si treba všimnúť, je, že žiadne zmeny v článku 20 nerezervujú právo vlastniť poľnohospodársku pôdu výlučne Slovákom alebo slovenským firmám. Táto zmena nielenže dáva právomoc obmedziť, kto môže kúpiť pôdu, ale aj kto môže pokračovať vlastniť pôdu. Môžeme očakávať zákony, ktoré zoberú poľnohospodársku pôdu súčasným majiteľom a to bude úplne v súlade s Ústavou SR.

Ústava nešpecifikuje, kto môže byť určená osoba. Nič nešpecifikuje národnosť alebo občianstvo “určenej osoby” alebo iné požiadavky. Občianstvo však ani nie je zárukou pre dobrú starostlivosť a teda ochranu pôdy. Ide o to, aké postupy sa v užívaní pôdy používajú, ktoré ju budujú alebo poškodzujú. Kto bude určená osoba určí zákon, schválený jednoduchou väčšinou v NR SR.

Taký zákon môže jeden rok vyhradiť vlastníctvo pre občanov Slovenska, no druhý rok môže stanoviť, že len tí, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie v poľnohospodárstve, môžu vlastniť poľnohospodársku pôdu, hoci iný zákon môže otvoriť vlastníctvo zahraničným investorom pre rozbehnutie veľkých priemyselných fariem a zároveň oberie o pôdu nehospodáriacich občanov-majiteľov pôdy.

Keď jazdíte po Slovensku, niekedy vidíte vo veľkom poli obilnín jeden osamelý pás zemiakov posadených súkromným majiteľom, ktorý nechcel svoju pôdu prenajať žiadnej agrofirme. Nepoškodzuje to potravinovú bezpečnosť, že veľké traktory sejúce pšenicu a kombajny, ktoré ju žnú, musia plytvať časom a palivom pri obchádzaní nejakého malého poľa zemiakov, ktoré neboli vysadené v záujme potravinovej bezpečnosti štátu, ale v záujme zabezpečiť jedlo pre jednu rodinu v nejakej zabudnutej dedine?

A ak o pár rokov budeme mať novú vládu a tá možno nominuje ministra pre poľnohospodárstvo GMO friendly. Nie je nepredstaviteľné, že farmári používajúci konvenčné semená budú označení ako “protivedeckí” a poškodzujúci potravinovú produkciu Slovenska pre odmietanie zasiať zázračné GMO plodiny. Je nejaký dôvod, prečo ústava nemôže uviesť špecificky, čo sú požiadavky, aby niekto získal status “určenej osoby”, ktorá má mať právo vlastniť poľnohospodársku pôdu?

A hlavne, toto sa netýka len pôdy, ale aj akýkoľvek majetok, ktorý je spojený s produkciou potravín, je predmetom tohto zákona – traktory, kombajny, mliekárne, mlyny, bitúnky, zvieratá, pekárne atď. – toto všetko sa týka potravinovej bezpečnosti – vlastne aj obchody, sklady a nákladné vozidlá, ktoré potraviny prepravujú. Nič z pohľadu ústavy nemôže zastaviť znárodnenie potravinárskeho sektora do rúk štátu. Je riskantné robiť si nejaké zásoby, pestovať na export, či vôbec budovať farmu, keď súkromný majetok nemá odteraz ochranu ústavy, lebo poslušná väčšina v parlamente môže odhlasovať jeho zabavenie pre akúsi potravinovú bezpečnosť.

Pekne zaobalene sa podarilo prepašovať pozmeňujúci návrh o potravinovej bezpečnosti do článku 20 tak, aby sa zdalo, že sa týka iba pôdy ako pozmeňovacie návrhy v článku 44. Lenže sa netýka iba pôdy. Ani pozmeňovací návrh o “ochrane poľnohospodárskej a lesnej pôdy” nebol vôbec potrebný, lebo už existuje zákon, ktorý sa týka starostlivosti o pôdu. Ako táto ústavná zmena ochráni pôdu je otázne.

Najlepšia ochrana pôdy je jej súkromné vlastníctvo. Väčšina vlastníkov má záujem prinajmenšom o zachovanie hodnoty svojej investície. Buď pestujú plodiny na predaj alebo ak nehospodária, majú príjem z prenájmu. No, ak niekto prenajíma pôdu od SPF za cenu hlboko pod komerčnú cenu, nemá veľký záujem budovať alebo zachovať fertilitu pôdy. A SPF ako politická štruktúra nepredstavuje najlepšieho vlastníka, skôr najhoršieho. Politik alebo byrokrat sa usiluje len o zachovanie a udržanie veci len dokiaľ je v pozícii, alebo má z toho príjem. Dokonca je možné a v iných oblastiach štátnej regulácie bežné, že keď neurobí nič vo veci zneužívania spravovanej veci, resp. privrie oči, dostane ešte extra výhody, dary, či pozíciu v nejakej agrofirme po odchode z funkcie v SPF.

Čo je až neuveriteľné, je, že každá opozičná strana okrem SaS hlasovala za tento zákon. Pominulé roky opozícia vedie neustále protesty proti korupcii a potom hlasuje za to, aby dala vláde neobmedzenú právomoc určovať, kto bude vlastniť poľnohospodársku pôdu a ďalší majetok súvisiaci s produkciou potravín na Slovensku. Nemá toto trochu väčší potenciál pre korupciu ako len navýšenie ceny nejakého CTéčka? To naozaj nepredpokladajú, že definícia “určenej osoby” nebude napísaná tak, aby zaistila hlasy a sponzorské príjmy Smeru, SNS či Most-Híd?

Ako hlasovali jednotlivé strany a poslanci, si môžete pozrieť TU.

 

Čl. 20

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Čl. 44

(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.

(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej a lesnej pôdy, o podporu vidieckeho charakteru života, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

(5) Pôda ako neobnoviteľný prírodný zdroj požíva osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti.

(6)(5) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 4 ustanoví zákon.